Choď na obsah Choď na menu
 


Predĺžený víkend vo Viedni a Tirolsku a SILVRETTA SPEEDRACE 2009

20. 1. 2009
V piatok 16.1.2009 sme sa vybrali s Amalom na dlhú cestu do malebného Tirolska. Prvá zastávka bola vo Viedni, kde sme strávili večer a noc u Natálii a Denisa s ich Sarou. Naťka pripravila pre Amala a Saru ponarodeninovú oslavu, ako hlavné menu  sa podával žralok. Takto sa oddychovalo po venčovačke a zlupnutí žraloka:

Obrázok

Prišla sobota a my sme sa o 6. hod. ráno z Viedne vydali autom v zložení ja, Naťka, Denis, Amal a Sara na takmer 600 kilometrovú cestu do Tirolských Álp s cieľom zúčastniť sa rovinových pretekov na snehu SILVRETTA SPEEDRACE 2009. Takmer 6 hodinová cesta nám rýchlo ubehla a o  cca 12 hod. sme sa hlásili vo vopred rezervovanom penzióne v lyžiarskom stredisku Galtür, v údolí Paznaun (nad. výška 1586m), neďaleko rakúsko-švajčiarskych hraníc. Ubytovanie bolo veľmi pekné a domáci nás prijali veľmi srdečne aj s našimi nie práve najmenšími štvornožcami. V tento deň sme si užili nádherne slnečnej prechádzky a zašli sme pozrieť aj  na medzinárodný coursing, ktorý sa konal výlučne pre chrtie plemená.

Obrázok

 

Coursing mal veľmi kvalitne pripravenú dráhu a musím pochváliť aj dobré ťahanie návnady. Terén dráhy bol mierne zvlnený, striedavo hore a dole kopcom. Z asi 10 behov, ktoré som mala možnosť vidieť, som nevidela ani jeden, v ktorom by rýchly pes vyletel z dráhy pre nesprávne ťahanie návnady, čo je na našich coursingoch už takmer zvykom. Podľa mojich skromných odhadov trať merala cca 800-900m, takže  pretekári mali čo robiť, aby ukázali svoje kvality a hlavne kondičku.

 

Obrázok

 Večer sme zvládli ešte jednu prechádzku a v dobrej povínkovej nálade sme zaľahli do postelí, ako inak aj s našimi ryšavcami.

Moje fotky zo sobotňajšieho dňa nájdete TU

A prišla nedeľa - deň, na ktorý sme sa veľmi tešili... ale asi sme to s tešením prešvihli...

Rovinové preteky SILVRETTA SPEEDRACE 2009 sa konali pod záštitou klubu Tiroler Windhund Sport Verein v neďalekom lyžiarskom stredisku Wirl. Doobeda sme zvládli registráciu, veterinárnu kontrolu a dokonca aj odubytovanie. Potom sme už len čakali na to, kedy príde na nás rad. Nečakali sme dlho, jednoducho sme sa predbehli. Prečo? Pretože nám zrazu niekto zavelil, že máme ísť na štart. Podľa katalógu sme mali štartovať úplne na konci prvého kola. Veľmi zvláštna organizácia, alebo skôr chaos. To však bol len začiatok nášho sklamania. Zistili sme, že na rovinovej dráhe 400m sa meria elektronickou časomierou len posledných 80m. Pre nás "odchovancov" ARH Marchegg prinajmenšom veľmi zvláštny spôsob. Na štarte nám bolo povedané, že psy, ktorí štartovali pred nami zo štartu na 400m, sa zabárali a padali do snehu. Že by zlý sen? Nie realita. Ešte stále v očakávaní pekných okamihov, som sa postavila na štart pre skrátenú dráhu, nakoľko som zmenila svoje rozhodnutie pustiť Amala na dlhú trať. Nie som ochotná podstúpiť akékoľvek riziko zranenia. V tom ďalšia novinka: zlyhal naviják a návnadu ťahá snežný skúter. Keď snežný skúter, tak snežný skúter, no čo už, povedala som si. Zápasila som  hodnú chvíľu s Amalom v príprave na štart (po ľavej strane), došiel skúter, zaznelo GO a ja som vypustila Amala. Zdalo sa mi, že návnada je príliš ďaleko pred ním, ale pomyslela som si, nevadí, veď on ju dochytí. Nedochytil. Miesto toho sa  po pár metroch zaboril do snehu, padol a kým sa pozviechal, návnada, na ktorú sa sypal sneh spod skútra, mu zmizla z dohľadu. Amal vstal a nechápavo sa pozeral raz smerom ku mne a raz smerom na skúter.

Obrázok

 foto: Sybille Reiter

Návnadu nemal šancu vidieť. Amala som odchytila a bola som požiadaná vypustiť ho ešte raz. Vrátili sme sa do štartu, postavili sa na pravú stranu dráhy (podľa slov štartérky bola táto lepšia), skúter sa pohol, zaznelo GO, vypustila som Amala. Tentokrát skúter ťahal návnadu tak blízko, že Amal bežal takmer vedľa nej a niekoľkokrát sa ju pokúšal uloviť. Jeho beh nebol behom, ale smiešnym poskakovaním.

Obrázok

 Obrázok

 foto: Sybille Reiter

 Vtedy som si povedala, tak to nie. Odstúpila som z pretekov a spravila som dobre. Po našom behu som videla niekoľko veľmi nepekných pádov, ktoré nemuseli skončiť pre psov dobre. Podobne sa rozhodlo 90% zúčastnených. Všetci sme pochopili, že zdravie našich miláčikov je prednejšie ako akékoľvek umiestnenie či ocenenia. A prečo tie pády? Táto dráha nebola upravená utlačením snehu, ale len povrchovým odhrnutím. Pri 70cm snehu to bolo veľmi nebezpečné, čo si pravdepodobne usporiadatelia neuvedomili. Z plemena RR tu okrem Amala a Sary štartovala aj Namilanga´s Nandi a Khoikhoi Red Devil B-Nyuki. Natalia s Denisom sa rozhodli tiež pre odstúpenie z pretekov. Nakoľko sme na záver podujatia už nečakali, výsledky sme sa nedozvedeli. Ale dočkali sme sa aspoň ospravedlnenia od organizátora na toto veľké fiasko. No vstupné nám nikto nevrátil. Perlička na koniec: výsledky SPEEDRACE by ste darmo hľadali, nie sú nikde zverejnené. Usporiadateľ na svojej stránke iba vyhlásil, že všetci RR zabehli korektné behy.

Viac fantastických fotiek zo SPEEDRACE od fotografky Sybille Reiter je TU

Veľmi znechutení sme sa vydali na spiatočnú cestu smer Viedeň. Cesta nám teraz trvala len necelých 5 hodín.

V pondelok sme sa vydali na senzačnú prechádzku do Viedenského lesoparku. Amal so Sarkou sa do sýta vybláznili a my s Naťkou sme zabudli na nepríjemné zážitky z predchádzajúceho dňa.

Obrázok

 Obrázok

Obrázok

Obrázok

No a večer sme sa s Amalom šťastne vrátili domov.

Viac mojich fotiek z Viedenského lesoparku je TU

 

Ďakujeme Sarovcom za pohostinnosť, odvoz a nezabudnuteľné spoločné chvíle

A nakoniec ešte odkaz Amíka Sarke: Sari, prepáč, že som ťa v kufri auta neustále napomínal šteknutím, keď si sa chcela o mňa oprieť. Ja už som raz taký policajt, strážim všetko a všade Ale určite sa polepším