Choď na obsah Choď na menu
 


Amalov príbeh z r. 2005

11. 6. 2008
Amala som si priniesla domov na MDŽ. Taký malý, chutný "darček" s krásnymi, nežnými očami. Cestou od chovateľa z Kovařova sa javil ako kľudné, tiché šteniatko, ktoré sa však od nasledujúceho dňa ako šibnutím prútika "zmenilo" na poriadnu Divočinu. A taký zostal vlastne až do dnes - nadpriemerne temperamentný, plný energie, vždy pripravený na hru a neskutočné lumpárne...

Už ako maličké šteniatko dokázal uštvať pri hre všetkých psíkov a čím ich bolo viac, tým sa viac tešil.  Bol nielen ich postrachom, ale aj postrachom členov našej rodiny, lebo vždy bol niekomu v pätách a hrozne hrýzol.

Hneď od 1. dňa mi bolo jasné, že tento psík bude potrebovať čoraz viac a viac pohybu. Začala som sa stretávať s inými majiteľmi RR a ich miláčikmi. Pochopila som, že je omnoho temperamentnejší, pohyblivejší a rýchlejší ako všetky ostatné. Vždy bolo treba na neho veľmi dávať pozor, aby niekam neodbehol, nebál sa nikoho a ničoho....

Raz pred Vianocami, už ani neviem prečo, sa pri dome schytil a mastil až rovno na hlavnú cestu. Zrazilo ho auto. Na šťastie v nešťastí si to odniesla ľavá predná noha. Na Trnavskej veterinárnej poliklinike mu ju dal pán Dr. Fajnor dokopy - šroubom, ktorý mu spája kostičky navždy. 

Po zotavení sa zo zlomeniny sme začali chodievať venčiť k Slovnaftu a už na jar sme tam pravidelne stretávali coursingárov z RHS. Na ručnom navijáku to šlo všetkým psíkom veľmi pekne. Amal mal vtedy čosi vyše roka a navyše len pár mesiacov po zlomenine, tak sme sa len z diaľky občas prizerali. Ale nie dlho, lebo akonáhle sa nejaký psík vyrútil za návnadou, Divočina sa začala kmásať na vodítku - chcel bežať tiež.

Coursing sme 1. krát vyskúšali na klubovom dni na Piatrovej v máji 2004. Bežal výborne. Vtedy som mu povedala: "Skuby, keď ešte trochu povyrastieš, na toto sa dáme, bude nás to baviť oboch, neboj, bude to iné ako chodiť po výstavách". A tak aj bolo. Na jeseň 2004 sme vyskúšali niekoľko roviniek na ručnom navijáku pri Slovnafte a pár "kľučiek" na Čiernej Vode. Bavilo ho to neskutočne. V januári 2005 sme absolvovali rtg kĺbov s výbornými výsledkami a už nám nič nebránilo venovať sa tomuto športu naplno.

Hneď ako začala tréningová sezóna na jar 2005, si Amal vybehal coursingovú licenciu v RHS. Náš 1. coursingový pretek bol v Brne. Odchádzali sme s 1. miestom.

V tom istom období som sa dozvedela o dostihoch ARH v rakúskom Marcheggu. A tiež to, že dostihy nebavia každého psíka. Tak som sa spýtala toho môjho: "tak čo, Divochu, čo hovoríš na dostihy?". Nepovedal nič, jednoducho bežal - od 1. tréningu na 480 m super. Pán A. Ringer z ARH o ňom raz povedal: "Amal je veľmi rýchly. Nehľadí vpravo ani v ľavo, nič ho nezaujíma, len "zajac"...". Po 9 tréningových a 4 licenčných behoch získal Amal dostihovú licenciu. Je to zatiaľ jediný RR na Slovensku s dostihovou licenciou.

V sezóne r. 2005 sme sa zúčastnili celkovo 8 coursingových pretekov v Čechách, na Morave a na Slovensku a 5 dostihov v Marcheggu. Amal skončil s veľmi peknými výsledkami.

Získal coursingové tituly: Majster Moravy a Slezka, Majster Slovenska a Coursingový víťaz SR 2005 za plemeno rodézsky ridgeback.

Na všetkých 5 dostihoch v sólo behoch získal 1. miesto. Z toho dve v skupine RR začiatočníkov a tri v skupine RR pokročilých. Najlepší tréningový čas na 480 m: 36,91 sek. Najlepší čas preteku na 480 m: 37,51 sek.

Myslím si, že Amal by mohol byť skvelým konkurentom aj údajne najrýchlejšieho ridgebacka Austrálie - šampiónky Jomeja Callico Cara (s časom 30,8 sekundy na 400m).

Až do Austrálie sa nám síce asi nepodarí dostať, ale ak nám zdravíčko vydrží aj ďalšiu sezónu, máme v pláne pokračovať v tomto nádhernom športe. Chceli by sme spoznať ďalších skvelých ridgebackov na coursingových a dostihových akciách aj v iných krajinách. 

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.